Kuchyňa. Stojím pri chladničke a netuším prečo. Čo som chcela? Čo som to chcela?
V počítači otvorený mail a rozpísaná správa, na sporáku hrniec. V hlave dvadsať kariet a z jednej potichu hrá hudba. Neviem z ktorej.
To nie som ja. To je Neuromakak. Rýchly, vynaliezavý a všade naraz. Len nikde poriadne.
Pred dvadsiatimi rokmi vydržali ľudia pri jednej obrazovke priemerne dve a pol minúty. Dnes je to menej než minúta. Nikto mi nepíše. Nič nepípa. A aj tak idem skontrolovať mail.
A tá chladnička? Za tú môžu dvere. Mozog berie prechod dverami ako koniec scény a starú scénu odloží do archívu. Aj s tým, po čo som išla.
Preto si pred dverami cieľ poviem nahlas. „Nožnice, nožnice.“ Znie to smiešne. Smiešnejšie je stáť v kuchyni bez nožníc, s jogurtom v ruke, a nevedieť prečo. Niekedy si nožnice predstavím väčšie než dvere. Na také absurdity môj Neuromakak zatiaľ nemá odpoveď.
Na monitore mám post-it s otázkou „Čo teraz robím?“. Skôr než siahnem po maile, prečítam si ho. Neuromakak sa vtedy trasie odporom. A mne to pomáha udržať niť.
Jedna karta, jedna úloha. Zatváram karty, ktoré práve nepotrebujem. Instagram, Pinterest aj e-shop s topánkami. Hlavne ten.
Nedokončené veci dávam na papier. Napíšem si čo, kedy a kde. Nemusím to urobiť hneď. Stačí, že úloha dostane miesto a prestane mi každých päť minút klopať zvnútra na čelo.
Ťažké veci robím dopoludnia, keď mám najostrejšiu hlavu.
Keď Neuromakak skáče po stenách, dám si tri vzdychy. Nadýchnem sa nosom, na vrchole ešte trochu navyše, a potom dlho vydychujem ústami. Trvá to pol minúty. Nikto si nevšimne, že sa práve upokojujem. Ani Neuromakak.
Deň uzavriem vetou. Prejdem zoznam, pozriem zajtrajší kalendár a poviem nahlas: „Hotovo. Padla.“ Mozog tak dostane povolenie prestať riešiť prácu. Väčšinou ho aj využije. Čo na mňa vytiahne neskôr, spíšem večer do zoznamu úloh na zajtra.
Malé čudá zo sveta pozornosti
- Chobotnica má dve tretiny neurónov v ramenách. Každé rameno trochu rozmýšľa samo. Také ramená by sa mi v pondelok veľmi zišli.
- Veverička si na jeseň zahrabe tisíce orieškov a väčšinu z nich nájde. Z tých, na ktoré zabudne, vyrastú stromy. Z mojich zabudnutých vecí vyrastú len upomienky.
- Zlatá rybka nemá trojsekundovú pamäť. Pamätá si celé mesiace. Ten mýtus vymyslel asi niekto, kto stál v kuchyni a nevedel prečo.
Neuromakak asi nikdy nebude sedieť úplne potichu. Dá sa ho však naučiť sedieť pri jednej veci.
Kde začneš? Post-itom na monitore, alebo vetou „Hotovo. Padla.“?
KEĎ MALÉ KROKY NESTAČIA
Ak to všetko skúšaš a v hlave máš stále dvadsať okien naraz, možno tvoje telo potrebuje trochu viac podpory. Nie zázrak. Wi-fi s lepším signálom.
Článok je informačný a nenahrádza radu lekára. Výživové doplnky nie sú náhradou pestrej stravy a zdravého životného štýlu.
